štvrtok, marca 24, 2016

Paradise Lost 8

Tak je to ôsmy diel a keďže osem je Hachine číslo tak túto časť venujem jej.
Je pravda že ju už čítala, pretože mi v nej kontrolovala gramatiku a túto správu som jej nepovedala ale ona si to určite všimne~
Verím že sa vám bude nová kapitola páčiť a no, už to bude len lepšie (snáď)



Group: WINNER
Pairing: NamSong
Počet slov: 1631
Warning: +18
Dni plynuli a môj život sa nijak nemenil. S Minom som sa od toho dna nevidel a mne sa z toho ťaživého pocitu, ktorý sa mi usádzal na hrudi, chodilo do práce č raz ťažšie. Začínal som mať pocit, že všetko na mňa padá a úniková cesta neexistuje, aj keď som si vždy nejakú našiel. Utekať však bolo asi zbytočné. Soul bol obrovské mesto, ale ja som sa pohyboval v príliš malých kruhoch na to, aby som sa dokázal večne skrývať.

Ešte som len vošiel do klubu a už mi ten jeho pohľad vypaľoval dieru do hlavy. Bolo to presne ako na škole, keď sa pre niečo na mňa nahneval. Tváril sa vážne, akoby sa nič nestalo, no vám z toho pohľadu behal mráz po chrbte. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že som vlastne ani nevedel o čo ide. Nič som nespravil prečo by sa na mňa takto díval teda, nespravil som nič, o čom by vediel.

Nazbieral som kúsky svojej odvahy, ktoré som si šetril pre niekoho iného a prisadol si k nemu na vysokú barovú stoličku.

"Ahoj." Pozdravil som ho a váhavo. Otočil sa na mňa a ani sa neusmial.

"Ahoj."

"Dlho sme sa nevideli." Snažil som sa začať konverzáciu a zároveň odľahčiť ťaživú atmosféru, ktorá sa okolo nás vznášala. Jedna z vecí, ktorú som naozaj neznášal boli podobné situácie, v ktorých som musel čeliť niekomu alebo niečomu.

"Nevideli." Odpovedal stroho skôr ako sa na mňa obrátil. "Taehyun, čo je medzi tebou a Song Minhom?" Čakal som, že sa spýta čokoľvek, ale vybaliť na mňa niečo takéto sotva som sa usadil?

"Čože?" Zarazil som sa. "Nie je medzi nami nič, párkrát som sa s ním rozprával to je všetko.." V podstate som mu ani neklamal.

"Prečo ti nemôžem veriť Taehyun? Keby sa nepoznáme od školy nechám to tak, ale v tomto prípade sa nemôžem dívať a nič nespraviť. Drž sa od neho ďalej." Vytáčal ma tón akým to hovoril. Znel presne ako moja matka.

"Som dospelý a je to moja vec s kým sa bavím. Ak chceš aby som svoje činy zmenil, daj mi dôvod a nie len upozornenie alebo varovanie." Nechcel som reagovať tak prudko, no nedokázal som kontrolovať svoje emócie. Už len vyslovenie jeho mena mi pumpovalo adrenalín do žíl a ja som sa prestával kontrolovať. Seungyoon sa otočil späť k baru.

"Taehyun, pamätaj si jedno, varoval som ťa." Dopil poloprázdny pohár, postavil sa a odišiel. Ani sa nepozdravil.

Nerozumel som tomu. Nerozumel som celej situácii, čo sa diala okolo mňa. Mal som pocit, a nebol to len pocit, že všetci okolo mňa vedia niečo, čo ja nie. Nebolo to len Minhom, s ktorým som mimochodom nič nemal. Bol to aj Jinwoo, s ktorým som sa neustále bavil ale nevedel o ňom nič presne tak ako o Seungyoonovi. A to nespomínam nášho šéfa, ktorý vlastne ani neviem, či existuje.

Chcelo sa mi plakať, kričať, dupať nohami, no nebol na to teraz čas. Vyliezol som na pódium, už po neviem koľkýkrát a začal sa venovať skladbe ktorú som hral. Všetky svoje emócie som postupne do nej prenášal a ťažoba, ktorá sa mi usadila kdesi na hrudy aspoň trochu upadla.

Bol som rád, že som tu dnes nemusel byť ani o sekundu dlhšie ako bolo potrebné. Chcel som ísť domou, privinúť si svojho kocúra na hruď, pustiť si hudbu a zabudnúť na všetko.

Vošiel som do šatne, zo skrinky vybral bundu a natiahol ju na seba. Von bolo príjemne telo, preto som si ju nemusel zapínať. Zabuchol som za sebou dvere, ako vždy pozdravil Jinwaa na bare a zaželal mu príjemný zvyšok práce.

Tak ako každý piatok, aj dnes tu bolo príliš plno nato, aby som sa bez nadávania a strkania prepracoval k dverám, čo bola asi chyba, teda to strkanie myslím. Strčil som do jedného muža, ktorý blokoval moju cestu na čerstvý vzduch, ten sa otočil a asi nepredpokladal, že sa budem nachádzať tak blízko, pretože celý obsah pohára, ktorý držal v ruke skončil na mne.

Len som ticho zaúpel a chcel začať nadávať, no premohol som sa a zdržal sa vulgarizmov, ktoré mi behali po rozume a tak miesto k východu som si to zamieril na pánske toalety.

Bolo to vlastne prvýkrát čo som tu bol. Vzadu za barom sme malí vlastné súkromné WC s kúpeľnou ba dokonca aj sprchou, preto som nikdy nemal potrebu navštíviť toto miesto. Vracať sa mi už ale nechcelo, preto som si to zamieril tu.

Na moje prekvapenie tu okrem jedného muža pri pisoári nebol nik, čo bolo potešujúce vzhľadom na to aký rad bol pred dámskymi toaletami. Podišiel som k umývadlu, oproti ktorému sa nachádzalo obrovské zrkadlo. Pozrel som sa na seba a mal chuť plakať. To čo na mňa muž vylial bolo, vlastne neviem čo to bolo, ale bolo to červené, takže na mojom bielo čiernom pruhovanom tričku to spôsobilo obrovský fľak, o ktorom som pochyboval, že pôjde dolu len pomocou sódy.

Vlhké tričko sa mi lepilo na brucho a nepríjemne chladilo. Vytiahol som niekoľko papierových obrúskov a začal do nich vsakovať zvyšky nápoja. Mysľou mi začalo automaticky behať niekoľko stratégií. Možno má Jinwoo vzadu nejaké tričko alebo si môžem vziať košeľu v ktorej som tu pracoval. Prvýkrát som oľutoval, že som si tu nikdy nenachaľ žiadne náhradné oblečenie, ale s niečím podobným som naozaj nikdy nepočítal.
Tok mojich myšlienok o stratégiách ako pôjdem domou prerušil zvuk otvárajúcich dverí. Len som zdvihol zrak k zrkadlu, v ktorom som videl odraz muža, ktorého som chcel vidieť asi zo všetkých najmenej. Nepozrel sa na mňa, no som presvedčený, že o mojej prítomnosti vedel. Postavil sa k jednému z pisoárov preto som radšej sklopil zrak k umývadlu.
Mám odísť? Niečo povedať? Naozaj si všimol, že som tu? Všimne si ak sa vyparím? Nebude to divné?

Čas na útek vypršal skôr ako som sa vôbec rozhodol. Mino sa postavil k umývadlu vedľa mňa a zašal si umývať ruky.

"Za to pred tým sa ospravedlňujem." Až mnou trhlo pri zvuku jeho hlasu. Z klubu síce bolo počuť hudbu, no tu celý čas vládlo tak ťaživé ticho. Zaváhal som ako mu odpovedať, no nádej, že sa nenápadne vytratím pohasla už dávno.

"Za čo?" Mal by konkretizovať, za čo sa ospravedlňuje. Za tú noc? Za tie cucfleky a kusance alebo, začo vlastne?

"Za to na tých schodoch.."

"Čože?" Tak toto ma naozaj prekvapilo. Prečo sa ospravedlňoval práve za toto?

"Keby Hyejin do teba nenarazila, nespadol by si." Otočil som sa na neho s otázkou v očiach. Naozaj som netušil o kom hovorí. Potom mi to však docvaklo. Hovoril o ženem do ktorej som narazil, a ktorú som tu s ním videl už niekoľkokrát.

"To je v poriadku, ja som sa nezranil, ty si bol ten na koho som spadol." Prečo som začínal mať pocit že všetok hnev, ktorý som voči nemu doteraz držal postupne uniká kamsi do zabudnutia.

"Chcel som za tebou prísť skôr." Mino sa na mňa otočil celým svojim telom. "Časovo mi to však nevychádzalo." Mal som pocit ako keby sa ospravedlňoval svojej priateľke, na ktorú nemal týždeň čas.

"To je v poriadku, aj tak sa nemáme o čom baviť." Musím odtiaľto odísť ihneď! Začal som si zapínať bundu aby som aspoň takto zamaskoval fľak na tričku a chcel odísť, no Minova ruka mi v tom zabránila.

Ruku ovinul okolo môjho zápästia a vtiahol ma do prvej otvorenej kabínky. Prirazil ma o stenu a nedal mi ani sekundu na to, aby som sa aspoň pokúsil namietnuť. Prisal sa na moje pery a vyžiadal si vstup do mojich úst, ktoré mi bez ďalšieho zdržovania preskúmal jazykom.

Zo začiatku som sa aj chcel brániť, preto som sa zaprel rukami o jeho ramená, no v momente, keď jeho prsty vkĺzli pod moje tričko a dotkli sa pokožky na mojom chrbte, stratil som silu ďalej odolávať.

Čo som sa vlastne snažil sám sebe nahovoriť? Stačila jeho prítomnosť a podliehal som mu, čo teda robila jeho vôňa, ktorá naplnila môj nos a jeho nedočkavé prsty, ktoré sa rozbehli k môjmu rozkroku.

Mino ma cez nohavice zobral do dlane a ja som len s ťažkosťami tlmil svoj hlas v jeho ramene, o ktoré som sa oprel. Neviem presne kedy som mu dovolil zájsť tak ďaleko, no keď mi rozopol nohavice a bez opýtania vkĺzol pod boxerky, len som mu vyšiel v ústrety a prirazil proti nemu.

Čím viac Mino kĺzal rukou po mojom penise, tým viac som bol hlasný a tým viac som túžil po tom, aby sa mi venoval ešte, ešte viac! Naklonil som hlavu na bok a nadstavil kúsok svojho krku Minovi, ktorý nezaváhal ani na sekundu a zahryzol sa hlboko až do mäsa. Zaskučal som bolesťou a rozkošou ktorá zaplavila moje telo.

"Páči sa ti to?" Začal mi šepkať do ucha rôzne zvrhlosti, čo ma vzrušilo ešte viac. Perami začal postupovať po mojom krku až k ramenu, do ktorého sa s chuti zahryzol a následne poranené miesto ošetril svojim jazykom.

Odpoveďou mu boli moje tiché steny, ktoré sa mi drali z hrdla do Minovej dlane, ktorou sa snažil tlmiť moju hlasitosť, pretože sme sa tu už viac nenachádzali sami.

Táto situácia ma prekvapivo vzrušila o čosi viac a tak stačilo málo, aby som zašpinil jeho ruku lepkavou bielou tekutinou.

Znovu som oprel spotené čelo o jeho rameno v snahe upokojiť rozbúrené srdce, ktoré sa mi snažilo vyskočiť z hrude. Medzi tým si Mino utrel ruku do papiera, ktorý spláchol a nadvihol moju tvár, aby som sa mu díval priamo do očí.

Pobozkal ma, no bolo to veľmi krátke ako bozk babičke na dobrú noc. Napravil mi vlasy, ktoré sa mi nalepili na čelo a usmial sa na mňa.

"Nechceš ísť ku mne?" Nezaváhal som ani na sekundu. Tentokrát som sa však nemohol vyhovoriť na alkohol v krvi alebo niečo podobné. Bez jediného zaváhania som ho nasledoval do hotelovej izby, z ktorej som už raz z hanbou ušiel.

2 komentáre:

  1. O MÔJ BOŽE! Mino, zlato nechceš ho rovno pretiahnuť na pódiu, keď bude hrať? Urobíš mi radosť :D ... tak veľmi som sa tešila na tento diel a dočkala som sa :3 ... super diel a teším sa na ďalší *-*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Neviem ako Mino ale ja by som ho tam pretiahla na tom klavíry alebo tak.....

      Odstrániť