štvrtok, februára 04, 2016

Paradise Lost 1

Takže, prinášam vám prvú kapitolu mojej poviedky (áno, áno dobre počujete kapitola!!!) s názvom Paradise Lost. 
Prečo tak trápny názov? To pochopíte z príbehu. Ak sa však domnievate, že som tento názov ukradla z istej pesničky od istej slečny tak sa domnievate správne. Dlho som uvažovala nad názvom, no a toto mi skrátka sadlo, aj keď viem, že po nejakom čase s tým začnem byť nespokojná a budem si nadávať, že som to mala nazvať tak, alebo onak, ale nič ma nenapadlo, preto to dopadlo takto.
Je to trošku iná poviedka ako ste možno u mňa zvyknutý, pretože ako som už niekoľko krát sama sebe priznala, moje poviedky sú čisté porno.
Tomuto som sa však chcela vyhnúť, a konečne napísať niečo čo má aj zmysluplný príbeh ktorý nieje len o sexe.
Samozrejme že sex tam bude a bude ho veľa, to by som nebola ja, ale určite k nemu nedôjde v prvej ani v druhej kapitole, a budete si naň musieť chvíľu počkať.
Ešte by bolo na mieste priznať, že táto poviedka naväzuje na moju poviedku Nekonečný príbeh. Nieje to priama náväznosť ale je to rovnaký príbeh.
No na záver chcem povedať, že poviedka by mala vychádzať každý štvrtok večer, ale nechcem vám tu sľubovať hory doly. Ako som zistila, sú len určité obdobia môjho mesiaca kedy sa mi chce písať, takže za tú dobu sa budem snažiť dopredu napísať štyri kapitoly, aby to do ďalšieho prefackania múzou vychádzalo pravidelne.
No, dosť bolo kecov ktoré aj tak nikto nečíta. Tu je teda prvá kapitola~
Budem vďačná ak mi tu na ňu necháte nejakú reakciu, či sa vám to páčilo alebo nie, čo mám zmeniť a podobne, aby som vedela, či sa mi to vôbec oplatí písať.
No a to už je vážne všetko. Prajem príjemné čítanie >.<
Group: WINNER
Pairing: NamSong
Počet slov: 1578
Warning: +13
Všetko sa to začalo, keď som sa presťahoval do Seoulu. Našiel som si malý lacný byt, ktorý som dokázal prvý mesiac zaplatiť z peňazí, ktoré som si našetril. Bol celkom veľký, až som mal pocit, že toľko priestoru v skutočnosti ani nepotrebujem. Bol lacný, pretože sa nachádzal v starom činžiaku, do ktorého sa ani v prípade rekonštrukcie nedal pristaviť výťah a byt sa nachádzal na najvyššom ôsmom poschodí. Nikomu sa nechcelo tak vysoko chodiť po schodoch.

Na mojom poschodí boli ešte dva ďalšie byty. Jeden bol prázdny, taktiež na prenájom a v druhom býval mladý párik, ktorý tam skoro nebýva. Ja som si vzal ten menší z dvoch ponúkaných.

Hneď po vstupe do bytu som sa ocitol v kuchyni, spojenej s obývacím priestorom. Kúpeľňa bola staršia, ale priestranná. Nachádzala sa v nej vaňa na nožičkách, ktorú zakrýval starý hnusný záves, ktorý som mal v pláne vymeniť hneď, ako mi ostanú nejaké peniaze. Kúpeľňa bola spojená so záchodom, na čo som nebol celkom zvyknutý, ale nevadilo mi to.

V izbe sa nachádzal starý nábytok, ktorý tu bol pravdepodobne od čias prvých nájomníkov. V strede izby bola veľká manželská posteľ, oproti ktorej bola obrovská skriňa a knižnica. Okrem toho sa tam nachádzal ešte písací stôl a starý toaletný stolík.

Rodičia s mojím odchodom do Seoulu nesúhlasili, ale ja som to tam už nemohol dlhšie vydržať. Šalel som z predstavy, že by som tam mal ostanem ešte jeden deň.

Otec sa mi vysmial, že sa do mesiaca vrátim späť, čo som bral ako formu motivácie. Potreboval som si nájsť prácu a to bolo asi na celkom mojom odsťahovaní sa, to najnáročnejšie. Ešte pred tým ako som sa tu presťahoval, som si hľadal prácu na internete, v novinách a podobne, ale nič slušne platené som nedokázal nájsť. Začínala ma chytať panika, že si tu nič nenájdem a budem sa naozaj musieť vrátiť domov.

Neviem či to bola náhoda, alebo osud, ale po týždni, keď som to chcel už vzdať, narazil som na spolužiaka zo strednej školy. Vychádzal som práve z jednej reštavrácie, kde som sa bol spýtať, či nehľadajú nejakého čašníka, alebo pomocnú silu.
Nebol som si istý, či sa mi to len zdalo, alebo som kútikom oka naozaj zazrel svojho starého spolužiaka. Obzrel som sa za osobou ktorá okolo mňa prešla.

"Seungyoon?" Vyslovil som meno a on sa otočil.

"Taehyun?" Spýtal sa a lepšie sa na mňa zahľadel. "Nam TaeHyun?" Vyslovil celé moje meno a kútiky jeho pier sa zvlnili do širokého úsmevu. "Si to naozaj ty?" Prikývol som a opätoval mu úsmev.

"Panebože neverím. Nam Taehyun." Znova vyslovil moje meno a pristúpil bližšie. "Čo tu robíš?"

"Práve som sa sem presťahoval." Vysvetlil som. "Už som viac nemohol ostať v tom bohom zabudnutom meste." Priznal som úprimne.

"Tak to ti verím. Ja som odtiaľ vypadol hneď pri prvej príležitosti. Ale, to vlastne vieš." Vedel som. Vedel to každý kto ho poznal. Odkedy sa presťahoval z Busanu do Hanam nehovoril o ničom inom, ako o tom, že hneď ako skončí túto prekliatu školu, odíde preč. A tak sa aj stalo. Dva dni pred ukončením strednej. S nikým sa nerozlúčil, nikomu nič nepovedal, jednoducho odišiel.

"A čo robíš tu?" Kývol hlavou smerom ku clubu z ktorého som vyšiel.

"Ach," Prstami som si vošiel do vlasov. Bolo trápne priznať to, ale nemal som sa za čo hanbiť. "Bol som sa spýtať na prácu." Priznal som.

"A ako to dopadlo?" Len som záporne pokrútil hlavou a  svoj zrak sklopil k zemi.

"Nič si z toho nerob, určite si niečo nájdeš." Potľapkal ma po ramene. "Nechceš dnes niekam zájsť? Keď sme sa už takto stretli, bola by škoda to nevyužiť." Navrhol mi. Bol som na tom s financiami skromne, ale ak budem šetrný..

"Prečo nie." Súhlasil som. Už som dlho nikde nebol a navyše to bol Seungyoon, nemohol som odmietnuť.

"Poznám jeden skvelý podnik v centre. Živá hudba, fajn ľudia, skrátka perfektné miesto. Daj mi na seba číslo a ja ťa vyzdvihnem." Nadiktoval som mu číslo, ešte sme dohodli čas a potom sme sa rozlúčili.

Šiel som rovno domov. Nemal som viac chuť behať po meste a nechávať sa odmietať všade kde som prišiel. Na dnes to už stačilo.

Domou som šiel vlakom, pretože som býval na opačnej strane od miesta, kde som sa práve nachádzal. Cestou som sa ešte zastavil v obchode, v blízkosti svojho bytu, kde som nakúpil nejaké jedlo, ktoré sa z veľkej časti skladalo z instantných polievok a polotovarov.

Varenie nebola moja silná stránka, ale po príchode do Seoulu som si dal predsavzatie, že hneď po tom, ako si nájdem prácu, sa naučím variť. Aspoň niečo jednoduchšie, aby som nezomrel na otravu polotovarmi.

Do bytu som sa vrátil krátko po tretej. So Seungyoonom sme boli dohodnutý na pol ôsmu, takže som mal dostatok času na to, aby som si trochu pospal. Ani som nestihol padnúť do postele a už som bol v ríši snov. To chodenie a hľadanie práce ma naozaj vyčerpalo.

Zobudil som sa o šiestej na to, že mi krúti žalúdkom od hladu. Ani som sa nečudoval. Od rána som nič nejedol. V kuchyni som si pripravil nejaké jedlo a posadil sa s nim ku stolu, na ktorom som mal notebook. Zapol som ho a pustil si nejakú hudbu. Zatiaľ, čo som jedol premýšľal som čo si oblečiem. Bol som v Seoule a nechcel som vyzerať ako otrhanec. Síce som zo Seungyoonom bol len chvíľku, ale už na prvý pohľad som vedel, že si nežije zle. Nechcel som ho zahanbiť.

Po jedle som sa šiel okúpať. Napustil som si vaňu a pohodlne sa do nej usadil. Nemal som čas na vysedávanie v bublinkách ale chvíľka v teplej vode nikomu neuškodí. Poumýval som sa a len v uteráku omotanom okolo pása som šiel do svojej izby.

Otvoril som skriňu, z ktorej som vybral biely rolák a tmavé obtiahnuté jeansy s dierami na kolenách. Usušil som si poriadne vlasy, natiahol na seba jeansy a vrátil sa späť do kúpeľne, kde som si učesal a vyfénoval vlasy, ktoré som si chcel začesať za uši, ale radšej som ich nechal rozcuchané a rozlietané okolo tváre.
V momente, keď som sa doobliekal a posledný krát sa sám na seba pozrel v zrkadle, zazvonil mobil.

"Taehyun? Už som tu, teda, neviem či som správne ale, vyšiel som z auta, tak poď snáď sa nájdeme." Zasmial som sa tomu a vybehol z izby. Ešte som skontroloval, či som na nič nezabudol, obul si vysoké šnurovacie topánky a natiahol na seba rifľovú bundu. Zamkol som byt a rýchlo zbehol osem poschodí.

Neviem, či to bola náhoda, ale Seungyoon parkoval rovno pred vchodom. Zazubil sa na mňa a zamával mi. Pribehol som k jeho autu, pozdravil ho a až potom si všimol čím po mňa prišiel.

Autá neboli moja silná stránka, ale vedel som, že toto auto rozhodne nebolo lacné a určite si ho nemohol dovoliť normálne pracujúci človek. Radšej som to ale neriešil a nastúpil som na stranu spolujazdca, kde som sa pohodlne usadil a zapásal.

"Už si niekde bol odkedy si tu?" Spýtal sa, keď naštartoval auto a vycúval na cestu.

"Ešte som nestihol. Okrem vybaľovania a hľadania práce som na nič iné nemal čas.

"Tak to som rád, že som prvý kto ti to tu ukáže. Teda," Zasmial sa,: "kto ti ukáže niečo málo z nočného života v Seoule. Ver mi, tu to nikdy nespí." Pozrel sa na mňa a široko sa usmial, až sa mu zúžili oči.

"Aj ja som rád. Vlastne tu ani nikoho nepoznám, takže to že som na teba narazil, bolo ako spasenie." Priznal som. "Kam to vlastne ideme? Teda, vravel si že je to skvelý podnik, ale kde to presne je?"

"Nechaj sa prekvapiť." Mrkol na mňa. "Je to rovno v centre, ale je to trošku zašité, v bočnej uličke, takže to tam nie je prepchaté ako v iných podnikoch. Cenovo to tam nie je najlacnejšie, ale s tým si hlavu nerob, pozývam." Nebolo mi to príjemné, ale vzhľadom na to že som nemal prácu, som toto pozvanie bol ochotný prijať. Bolo to ale aj tým, že šlo o Seungyoona, inak by som to pozvanie určite neprijal. Pamätal som si ako neznášal keď mu niekto odporoval.

"Vybrali sme si skvelý večer, akurát dnes, tam okrem živej hudby, je aj karaoke. Teda, nie také to klasické. Skôr sa tam prezentujú rôzny talentovaní ľudia, ktorý veria, že si ich niekto všimne a spraví z nich hviezdy, alebo ľudia čo skrátka radi spievajú. Často tam na pódium vylezú aj takí, o ktorých by si nikdy v živote nepovedal že vedia spievať. Je to tam skvelé. Som si istý, že sa ti to bude páčiť." Seungyoon tým bol úplne nadšený a svoje nadšenie prenášal aj na mňa. Z toho čo vravel, to vyzeralo na skvelý večer.

Auto zaparkoval v podzemnej garáži. Výťahom sme sa dostali rovno na ulicu. Poznal som tieto miesta s televízie, takže sme sa naozaj nachádzali priamo v centre. Vybrali sme sa dlhou ulicou proti davu ľudí a zabočili doľava pri jednej malej kaviarni. Počet ľudí na ulici sa zriedil, a čím ďalej sme šli, tým ich bolo menej. Ešte raz sme zahli doľava a po pár metroch sme zastavili pred schodmi, ktoré viedli do podzemia.

Neveriacky som sa na to zahľadel a nasledoval Seungyoona. Z každým ktorom k mojim ušiam doliehali hlasnejšie tóny hudby, ktorá sa linula spoza zavretých dverí.

Dvere podniku ma už na prvý pohľad zaujali. Boli tmavozelené so zlatým zdobením, vedľa ktorých sa nachádzala ceduľka s názvom podniku: PARADISE LOST

Seungyoon sa na mňa ešte raz pozrel, venoval mi úsmev a až potom otvoril dvere.

 next

3 komentáre:

  1. Nemám rada zaseknuté konce! -.- :D ... Vážne by ma zaujimalo čo robi Seungyoon, a veľmi ma to zaujíma ... Budem sa nedočkavo tešiť na další diel poviedky *-* lebo som moc zvedavá ako to bude pokračovať *-*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No ono to bude ešte také zapletené sama ešte neviem presne ako to bude aj keď predstavu už mám :D

      Odstrániť
  2. Zapletené? Ohohohooo *-* tak to som naozaj moc zvedavá *-*

    OdpovedaťOdstrániť