štvrtok, februára 11, 2016

Paradise Lost 2

Tak je tu opäť štvrtok a nová kapitola série ktorú som sa rozhodla písať. Tak ako sa nestalo v prvej kapitole nič, tu sa nestane dva krát tak nič, ale úvody bývajú ťažké.
Nanešťastie nechcem do toho vhupnúť len tak bezmyšlienkovo a tak vás budem ešte trochu naťahovať.
Ak to pôjde všetko podla mojich plánov, tak to v konečnom dôsledku nebude tak zlé ako to možno práve teraz vyzerá, ale taktiež všetko závidí od toho, ako moc sa mi bude chcieť písať a či ma v daný moment osvieti.
Snažím sa písať viac ako tomu bolo v minulosti a verím že mi to tak aj ostane, hlavne pri tomto, pretože v mojej hlave je to pekný príbeh o ktorý by som sa s vami rada podelila.
No ale viac to naťahovať nejdem. Užite si to a ešte chvíľku počkajte~

Group: WINNER
Pairing: NamSong
Počet slov: 1785
Warning: +13
        
Čakal som, že ma ohluší hlasná hudba, ako to býva, keď otvoríte dvere nejakého podniku. Miesto toho moje uši naplnila príjemná pomalá hra na klavír.
Seungyoon mal pravdu, páčilo sa mi tu.

Pri vstupe stáli dvaja muži v oblekoch, ktorí tu zrejme mali úlohu bodyguardov. Seungyoon sa s nimi pozdravil, čo nasvedčovalo tomu, že sa s nimi dobre poznal. Seungyoon vošiel do rozľahlého priestoru podniku a zamieril si to kamsi dozadu k stolom. S úžasom som ho nasledoval a nemohol sa vynadívať.

Steny boli obložené tmavým drevom, no na niektorých miestach bolo vidno tmavočervené tehly. Zo stropov viseli jednoduché lustre, ktoré tlmene osvetľovali celý podnik. Úplne vpredu sa nachádzalo nízke pódium s klavírom, na ktorý hral akýsi postarší pán v obleku a vedľa neho stála tučná pani v čiernych šatách a spievala. Vedľa pódia sa nachádzal dlhý bar so stoličkami v rustikálnom štýle. Od baru popod pódium sa tiahol priestor vyhradený na tancovanie. Tento priestor bol oddelený dvoma výstupnými schodíkmi, ktorými ste sa dostali k stolom na sedenie. Úplne vzadu, sa pozdĺž steny tiahli boxy, ktoré poskytovali návštevníkom väčšie súkromie, čo sa mi aj potvrdilo, pri pohľade na párik, ktorý sa tam po sebe váľal v jednom z nich.
Bol som úplne uchvátený tým, čo vidím. Z môjho uchvátenia ma prebral až Yoonov hlas.

"Tak sme tu." Ukázal na prázdny box, úplne v rohu miestnosti, ktorý sa však nachádzal v relatívne malej vzdialenosti od pódia.

"Neklamal si, je to tu nádherné." Povedal som s neskrývaným úžasom."Chodíš tu často?" Spýtal som sa.
Seungyoon sa na mňa pozrel a zasmial sa. "Som tu ako doma." Chcel som niečo na to povedať, ale moje myšlienky uťal čašník, ktorý sa objavil pred našim boxom.

"Vítam vás." Usmial sa tak žiarivým úsmevom, až som musel prižmúriť oči, aby ma neoslepil. "Budete si želať?"

"Mne to čo obvykle a tuto Taehyun... Ja vlastne ani neviem, čo piješ." Priznal Seungyoon, čím mi naznačil že si mám vybrať.
Moc často som do clubov nechodil, takže som nevedel, čo si objednať. Trochu spanikáril a vysypal zo seba prvý nápoj, čo mi napadol.

"Martini a... pohár vody, ak môžem poprosiť." Seungyoon sa zasmial a ja som sklopil pohľad do stola, pretože som sa už nevládal na toho čašníka dívať. Vyzeral desivo dokonale, ako bábika.

Mal veľké tmavé oči, v ktorých sa mu odrážalo svetlo lustrov, orámované hustými tmavými mihalnicami. Dokonale vykrojené úzke pery a svetlohnedé vlasy, ktoré len dotvárali dojem nereálnosti, ktorá z neho vyžarovala.

Čašník sa mierne uklonil a aj s objednávkou odišiel. Keď som si bol istý, že je preč, zdvihol som pohľad a poobzeral sa okolo. Všimol som si, že čašníci obsluhujú len boxy, z čoho som usúdil, že sedíme pravdepodobne na nejakom vyššie postavenom mieste, ako ľudia, čo sedeli za obyčajnými stolmi dole nad schodmi.

Hra na klavír a spievajúca žena stíchli, a miestnosť sa naplnila potleskom. V priebehu pár sekúnd ju nahradil niekto iný, huba začala hrať a zábava pokračovala tam kde skončila. Obrátil som svoju pozornosť na Seungyoona.

"Zmizol si dva dni pred ukončením školského roka a nikomu o tom nepovedal." Vyčítal som mu. "Čo sa za ten čas udialo, chcem to počuť." Chcel som vedieť, aký život od tej doby Seungyoon viedol. Nechcel som vyzvedať, ale k takému autu, aké stálo v garáži a oblečeniu, čo mal na sebe si len tak bežnou prácou určite nezarobil.

"Je toho veľa, to je ale príbeh na iný večer." Zrušil ma skôr ako mi niečo povedal. Chcel som namietnuť, že ma to zaujíma, ale ako na zavolanie sa tu objavil ten dokonalý čašník, postavil pred nás našu objednávku, usmial sa a znovu odišiel. Chcel som sa vrátiť späť k téme, ale bol som znovu prerušený.

Do nášho boxu vošiel neznámy, vysoký, štíhly muž, ktorý vyzeral mladšie ako Seungyoon s pohárikom whisky v ruke.

"Seungyoon to je prekvapenie, nevedel som, že dnes prídeš." Usadil sa vedľa Yoona a objal ho rukou okolo ramien. "Ach, neruším?" Všimol si že tu Seungyoon nesedí sám.

"Ale nie, to vieš, že nie. Predstavím vás." Usmial sa na, pre mňa, neznámeho muža. "Taehyun, toto je môj kamarát a dobrý priateľ Lee Seunghoon. Seunghoon, toto je môj kamarát zo školy v Hanam, Nam Taehyun." Podal som mu ruku, ktorú s úsmevom prijal a pevne mi ju stisol.

"Teší ma Taehyun." Zazubil sa na mňa. "Ešte som ťa tu nevidel, si tu prvý krát?" Spýtal sa.
Prikývol som a odpil z martiny, ktoré mi doniesol čašník.

"Seungyoon si tu často návštevy nevodí, preto som rád, že ťa spoznávam." Nechápal som, čo tým chce povedať. Návštevy? Bol Seungyoon snáď nejakým prominentným hosťom tohto clubu, alebo ako som to mal chápať? Chcel som sa spýtať, čo tým myslel, ale radšej som to nechal plávať. Nebolo to slušné.

"Zas ma odmietol." Povie Seunghoon a zaľladí sa do davu ľudí.

"Nesmieš na neho toľko tlačiť. Nechaj ho, nech mu to prejde hlavou." Odpovedal mu Yoon.

"Prejsť hlavou? Muselo mu to prejsť už aj žalúdkom." Zafňukal Seunghoon. "Dal by som mu všetko, úplne všetko..." Odpije zo svojho pohárika a oprie si hlavu o stôl.

"Ty ho naozaj miluješ." Seungyoon stočil pohľad k baru, za ktorým stál ten mladý čašník, ktorý nás tu obsluhoval.

"Dokázal by som kvôli nemu obetovať všetko." Narovná sa a dopije obsah pohára. "No, preč so zlými myšlienkami. Vypadol nám človek na záverečné predstavenie, mal by som obehnúť ľudí, čo vystupujú, či nemajú v zálohe ešte niečo, čo by mohli predviesť." Povzdychne si Seunghoon a narovná si kravatu.

"Ten bastard sa tu znovu neukázal?" Zvýšil hlas Seungyoon. "Už je to koľkýkrát?"

"Mali by sme si nájsť niekoho iného, ale ako môžeš vidieť, väčšina ľudí tu je preto, aby si ich všimol nejaký hľadač talentov alebo kto. Neviem kde prišli k tejto myšlienke, ale nebudem im ju ničiť, aspoň tu má kto vystupovať. Nik tu nechce pracovať na dlhší úväzok." Povzdychol si a hlavu zvesil medzi ramená.

"Môžem sa spýtať o čo ide?" Dovolil som si. Vedel som, že by som sa nemal miešať do cudzieho rozhovoru, ale vidina práce ma k tomu donútila.

"Máme tu jedného speváka, ktorý tu spieva aj v týždni, a občas uzatvára večery, ale zas sa neukázal. Už to tak ide nejakú dobu a ja neviem, čo mám robiť. Sme podnik so živou hudbou, nemôže tu celý večer hrať hudba z reproduktorov, kazí to reputáciu. Ale zohnať niekoho talentovaného, kto sa neženie za slávou je v podstate nemožné. Sme v Seoule." Objasní mi Seunghoon situáciu.

"Hľadáte speváka?" Spýtam sa a Seunghoon na mňa pozrie trošku neveriacky.

"Talentovaného speváka, ktorý vie hrať na klavír, prípadne ešte na iný hudobný nástroj." Spresní.

"Asi to nie je vhodné, ale nemohol by som to skúsiť?" Spýtam sa drzo. A zahladím sa na Seunghoona. Kútikom oka si všimnem ako na mňa Sungyoon uprene hladí. Svoj pohľad však neodvrátim a aj naďalej udržujem očný kontakt so Seunghoonom.

"Máš záujem o prácu speváka?" Ujasní si, čo som sa ho to tu práve spýtal. "Tu v tomto clube?"

"Áno." Poviem pevne.

"Ty vieš spievať?" Skočí nám do reči Seungyoon.

"Viem, teda, nie že by som sa chcel vyťahoval, ale nikdy môj spev nebol nijak zvlášť kritizovaný a od šiestich rokov hrám na klavír a zvládam aj gitaru."

"To som nevedel." Povie z úžasom.

"Málo kto to vie."

"Tak sa predveď." Navrhne Seunghoon a mrkne smerom k pódiu. "Záverečná show je tvoja." Uprie na mňa zrak a bez úsmevu dodá: "Ak to zvládneš, práca je tvoja." S tými slovami sa postaví, vezme svoj pohárik do ruky a odkráčal k baru.

"Chceš do toho vážne ísť? Bez prípravy?" Chytí ma Seungyoon za ruku.

"Je to príležitosť. Už nemám chuť obchádzať cluby a počúvať ako nikde, nikoho, nepotrebujú. Toto by bolo viac ako by som kedy očakával." Hájim svoje rozhodnutie, napriek tomu, že sa mi už teraz klepú kolená z predstavy, že sa postavím pred ten obrovský dav ľudí.

Je to ale možnosť práce, o ktorej sa mi ani nesnívalo. Robil by som to, čo milujem a ešte za to dostal zaplatené. Vedel som však, že to nebude tak jednoduché. Na klavír som nehral pár mesiacov a nebol som si sám sebou na sto percent istý. Ale jedno som vedel, takáto príležitosť sa mi naskytne raz za život a ja som ju nemienil premárniť pochybnosťami.

"Dobre teda." Yoon pustil moju ruku. "Na moment si odskočím. Zatiaľ si premysli, čo budeš spievať." Postavil sa a odkráčal k baru.

Svoj zrak som stočil k ľudom, ktorí tancovali dole pod pódiom. Vedel som presne, čo budem spievať, nemusel som o tom vôbec premýšľať.

Očami som prechádzal z človeka na človeka a uvedomoval si, že všetci, čo sa tu nachádzajú musia byť pekne zazobaní. Oblečenie, čo mali na sebe, ale aj to ako sa chovali, všetko nasvedčovalo tomu, že sú to zazobanci, ktorí sa tu prišli zabaviť a minúť tu nemalé peniaze. Bolo mi to ale jedno. Chcel som tú prácu, o nič iné mi v tento moment nešlo.

Môj zrak sa zastavil na páriku, ktorý sa dosť intímne k sebe túlil a vlnil sa do rytmu hudby, ktorá práve hrala. Bol to mladý muž s tmavými vlasmi a okrúhlou tvárou. Nebol ničím výnimočný, ani nijak zvlášť pekný. Mal obyčajnú tvár, obyčajné vlasy, celý bol taký obyčajný. Napriek tomu som však nevedel od neho odtrhnúť zrak. Sledoval som ako sa tisne k žene a niečo jej šepká do ucha. Ona sa začala smiať a on ju pevnejšie chytil okolo pása. Otočil sa s ňou a jeho zrak sa stretol s tým mojim. Vyľakalo ma to a chcel som uhnúť pohľadom, ale niečo ma zastavilo. Prešlo niekoľko sekúnd, kým som sa donútil sklopiť zrak ku svojmu prázdnemu poháriku s martiny, v ktorom sa nenachádzalo už nič okrem olivy na dne pohára.

Moje srdce splašene bilo a ja som nechápal prečo. Bolo to zvláštne. On bol zvláštny. A to, čo mal v očiach. Bolo to ako keby nehľadel na mňa, ale do mňa. Z môjho malého panikárenia ma zachránil až Seungyoon, ktorý sa usadil späť na svoje miesto.

"Takže, vystupuješ o desiatej. Máš ešte dve hodinky čas. Chceš si to ísť nacvičiť, alebo tak?" Spýtal sa a ja som len záporne pokrútil hlavou.

"To bude v pohode, ak na to mám, dám to aj bez prípravy." Uzavrel som kapitolu moje spievanie a radšej stočil tému iným smerom.

"Máš niekoho?" Téma vzťahy bola vďačná téma, skoro ako počasie. Sungyoon sa rozrozprával o tom, že je momentálne sám, a že chce mať chvíľku len pre seba, ale aj o tom, ako je jeho najlepší kamarát Seunghoon zamilovaný do mladého čašníka, ktorý ho už celé roky odmieta. So Seungyoonom sme sa zarozprávali o všetkom možnom, spomínali sme na staré časy v škole, ale aj mimo školy, na detstvo, a iné veci. Dve hodinky zbehli ako nič a mňa čakalo vystúpenie, ktoré mi malo prevrátiť život na ruby.

previous || next

3 komentáre:

  1. Kvôli tebe milujem štvrtky! :D ... Mne osobne sa páči, že to ide ta "pomaly", aspoň to nebude moc rychlo. Som na jeho vystúpenie a na pána "záhadného" (vsetci vieme kto to je nebudeme klamať nie?) veľmi zvedavá.

    Ďakujem za tento diel a teším sa na další štvrtkový diel *-*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D Som rada že som ti ich aspoň takto spríjemnila~
      Jasne že všetci vedia o koho ide :D ale nechcela som to tak unáhliť. Ja na dlhé poviedky nie som (na ich písanie na čítanie som tá najlepšia) tak kým budem písať, chcela by som aspoň niečo udržať na žive tak to neurýchľujem ale na druhej strane kým sa tam nič nestane bude to celkom nuda~

      Odstrániť
    2. ty mi vždy spríjemníš deň ak tu nájdem nejakú poviedku takže :D tie štvrtky sú len taký jackpot v mojom nudnom živote :D

      to by nebolo ono ak by sme to nevedeli :D ja ti budem držať packy aby ti to išlo tak ako si predstavuješ! ^^

      Boha keď po sebe ten komentár čítam asi som bola v polospánku ._. budem musieť po sebe lepšie čítať komentáre :D

      Odstrániť