štvrtok, februára 25, 2016

Paradise Lost 4

Šlo to zo mňa ako z chlpatej deky a presne tak aj táto kapitola vyzerá.
Mám dojem, že sa zamotávam vo vlastných myšlienkach, a čím viac píšem, tým to je horšie. No našťastie túto poviedku skoro nikto nečíta, takže to môžem s kľudom zverejniť a povedať si len, že som mala zlý deň.~
Je to strašný dríst a hanbím sa za to. Najradšej by som to prepísala ale nestíham školu potom takže mi to odpustite..

Group: WINNER
Pairing: NamSong
Počet slov: 1901
Warning+13


V piatok doobeda som bol v Paradise Lost, kde som konečne podpísal zmluvu. Seunghoon ma previedol celým clubom a ja som zase raz s obdivom sledoval toto zvláštne miesto.

Dostal som zoznam skladieb, ktoré som sa mal naučiť, no našťastie som väčšinu z nich poznal, takže som sa nemusel báť, že sa budem musieť učiť niečo nové.

Hrať som mal len v pondelok, štvrtok a piatok, čo bolo menej ako som predpokladal, takže som sa so Seunghoonom dohodol, že okrem spievania budem vypomáhať aj ako čašník. Nemal som s tým moc skúseností, takže som sa musel prísť zaučiť. Dohodli sme sa, že to skúsim hneď v sobotu, keď je v clube dosť ľudí, ale nie je to tak také prepchaté ako v piatok.

Bol som z toho nervózny. Prišiel som o polhodinu skôr ako som mal a nervózne čakal v šatni na Seunghoona, ktorý mi mal doniesť oblečenie a zaučiť ma ešte pred otvorením.
Sedel som celý napätý, takže keď sa dvere do šatne otvorili zľakol som sa.

"Ahoj." Pozdravil ma prichádzajúci.

"Ahoj." Odzdravil som nervózne. Chcel som povedať ešte niečo, ale nič ma nenapadlo. Tak som len sledoval, ako prišiel k jednej zo skriniek, vytiahol si oblečenie a začal sa prezliekať.

"Ty tu budeš pracovať, že?" Spýtal sa ma zatiaľ čo si obliekal košeľu. Prikývol som. "Seunghoon ťa spomínal. Mimochodom, Kim Jinwoo." Podišiel bližšie a natiahol ku mne ruku.

"Nam Taehyun." Prijal som jeho ruku a zdvorilo sa predstavil.

"Nebuď tak nervózny." Zasmial sa zvonivým smiechom. "Paradise Lost je fajn miesto, zamiluješ si to tu."

"Je to moja prvá práca v Seouli." Priznám. "Nikdy pred tým som to nerobil." "Počul som ťa spievať, takže myslím, že s tým problém mať nebudeš. Čašníkom byť nie je nič, čo by nezvládol každý, takže nevidím dôvod aby si sa bál." Jeho hlas na mňa pôsobil upokojujúco.

"Môžem?" Do miestnosti nakukla hlava Seunghoona. Neunúval sa čakať na odpoveď, proste vošiel a v tichosti za sebou zavrel dvere. "Priniesol som ti oblečenie, snáď som trafil velkosť."
Podal mi obal s nažehlenými nohavicami s vestičkou, čiernou košeľou a šedým viazacím motýlikom.

"Neviem viazať motýlika." Vyhrkol som automaticky ako som si ho tam vsimol.

"Jinwoo ti ho zaviaže. Neskôr ťa to naučím." Usmial sa na mňa Seunghoon.

Prezliekol som sa teda do môjho nového pracovného odevu a nechal Jinwaa aby mi pomohol s motýlikom.
Seunghoon mi ukázal všetko čo musím vedieť, ako mám oslovovať hostí, ako s nimi komunikovať v prípade, že sa budú správať nevhodne, vysvetlil mi ako funguje nápojový lístok a zloženie drinkov, ktoré nepoznám. Nevyzeralo to náročne, ale to tu neboli ľudia.

Paradise Lost sa otváral o siedmej, čo je relatívne ešte skorá hodina. Bol som prekvapený, keď o ôsmej bol plný club a ja som nevedel, kde skôr skočiť. Dnes som tu nebol ale ako čašník, dnes som sa len zaúčal, a takže som si mohol robiť všetko svojim tempom. Napriek tomu to však bol náročný večer.

Seunghoon ma pustil domou o dvanástej. Bolo tu menej ľudí a tak som nebol už potrebný. Bol som neskutočne unavený z toho večného behania sem a tam, z umývania pohárov som mal úplne zvrásnené ruky a moje oblečenie bolo úplne prepotené. Našťastie som si to nemusel prať sám, o túto vec sa staral Seunghoon.

Domou som šiel nočným vlakom, pretože autobusy po polnoci nikde v blízkosti môjho bytu nestáli. Od stanice to bol síce ešte kus cesty, ale inú možnosť som bohužiaľ nemal.

Vliekol som sa domou cez park. Bola to skratka, aj keď som si nebol celkom istý, či je to najbezpečnejšia cesta. V tento moment mi to bolo ale úplne jedno, jediné o čo mi šlo, bolo dostať sa čo najrýchlejšie do sprchy a následne do postele.

Rýchlim krokom som si to mieril krížom cez park rovno k starému činžiaku, v ktorom som býval. Už som bol skoro na konci, keď som začul podivný zvuk, ktorý smeroval k detskému ihrisku na konci parku. Obzrel som sa tým smerom, ale nič som nevidel. Neviem, čo ma to napadlo ísť sa tam pozrieť, ale nedalo mi to.

Vždy som si myslel, že sa to stáva len v anime alebo romantických filmoch. Vo vysokej krabici vystlatej len novinovým papierom bolo malé mačiatko.

Nevyzeralo, že by tam bolo dlho, dokonca nevyzeralo ani zatúlane. Tipoval som, že ho tu zanechalo nejaké dieťa, ktoré si ho prinieslo domou, ale z nejakého dôvodu si ho nemohlo nechať. Bolo mi ho ľúto, ale vziať som si ho nemohol.

Pozrel som sa na to roztomilé sivé klbko ešte raz a neodolal som. Natiahol som k nemu ruku a nežne ho pohladil. Mal tak hebkú srst, že som neváhal a vzal som si ho do náruče.

Netuším kedy k tomu došlo, ale v priebehu pár minúť som sa rozhodol, že si ho nechám. Ani neviem, či som v byte mal povolené zvieratá, ale vzhľadom na to, že ma na druhom poschodí vždy vítal štekot psa za dverami, som predpokladal, že áno.

Cestou domou som sa zastavil v obchode, kde som si vypýtal novú krabicu a kúpil tomu malému sivému klbku mliečko pre mačiatka.

Hneď ako som prišiel domou, nakŕmil som ho a okúpal, pretože som si nemohol byť istý odkiaľ prišlo. Vysušil som ho a krabicu mu vystlal starým vankúšom. Momentále som si nemohol dovoliť kúpiť mu niečo pohodlnejšie, takže sa s tým bude musieť uspokojiť.

Keď som skončil uvedomil som si, že sú skoro dve hodiny. Dal som si rýchlu sprchu a zaliezol si do postele, kde na mňa už niekto čakal. Malé chlpaté klbko sa pritúlilo k môjmu telu a v momente spalo. Len som sa nad tým pousmial a za chvíľku som sa k nemu pridal.

Bol pondelok a ja som celé dopoludnie strávil u veterinára. Vybavoval som pre Barlaya, ako som svojho nového kocúra nazval, všetky potrebné veci. Navštívil som s ním veterinára, ktorý ho vyšetril a zaočkoval, a následne mu bol kúpiť poriadne jedlo, ktoré mi doktor doporučil.

Dnes večer bol oficiálne môj prvý deň, keď som mal vystupovať v Paradise Lost. Mal som pripravených niekoľko svojich skladieb, ale aj tie, čo som sa mal naučiť. Začínal som byť nervózny ale na druhej strane som sa na to veľmi tešil. Moje vystúpenie malo byť od deviatej ale do clubu som prišiel radšej už o ôsmej.

Posadil som sa za bar a rozhliadol sa okolo seba. Dnes tu bolo naozaj málo ľudí oproti tomu, čo tu bolo v sobotu a to Seunghoon povedal, že soboty bývajú slabšie. Nechcem si predstaviť, čo tu teda bude v piatok.

"Nalejem ti niečo?" Spýtal sa ma Jinwoo, ktorý stál za barom a leštil pohár.

"Som v práci, nemôžem piť."

"Vyzeráš byť nervózny, možno by ti to neuškodilo." Ozvalo sa za mnou. Na stoličkou vedľa mňa si sadol Seungyoon.

"Čo tu robíš?" Spýtal som sa, pretože od toho dňa, čo som tu s ním bol prvýkrát som ho nevidel.

"Čo myslíš? Prišiel som sa pozrieť na tvoje prvé vystúpenie." Usmial sa na mňa a objednal si nejaký drink. "Naozaj nechceš?" spýtal sa a ja som len záporne pokrútil hlavou.

"Budeš spievať a hrať, či len spievať alebo len hrať?" Spýtal sa a upil z pohára, ktorý pristál pred ním.

"Väčšinou len hrať, ale mám tam tri pesničky, ku ktorým spievam a jednu na záver, kde budem len spievať." Tej záverečnej som sa obával najviac.

"Dostal si rovnaký zoznam skladieb aké mal tvoj predchodca?"

"No, myslím, že mám rovnaký zoznam, ale keďže je to tak narýchlo, budem spievať aj niečo vlastné."

"Aké žánre ešte poznáš a vedel by si tu s nimi vystupovať?" Spýtal sa.

"Prečo ťa to zaujíma?"

"Len tak. Stále sa tu hrajú rovnaké veci, začína to byť nudné." Skonštatoval. "No nič. Vrátim sa, musím si niečo ešte vybaviť. Od koľkej začínaš?"

"Od deviatej."

"Budem tu," Usmial sa a zmizol.

"Jinwoo?" Zavolal som na chlapca za barom, ktorý práve utieral poháre a ukladal ich na policu. "Dal by si mi prosím vodu?" Poprosil som ho, pretože s odchodom Seungyoona na mňa prichádzala nervozita.

"Si si istý, že to zlvádneš?" Prisunul predomňa pohár s vodou. "Vyzeráš bledý."

"To je len nervozita. Od školy som nevystupoval, prekonám to hneď ako sa posadím za klavír." Napil som sa a snažil sa zhlboka dýchať. Tieto stresujúce situácie som naozaj nezvládal najlepšie.

"Jedno martiny prosím." Ozval sa hlas veľa mňa a ja som spozornel. Už som ho raz počul. Hlboký hlas, ktorý mi ostal v hlave a nedokázal som ho odtiaľ dostať odkedy som ho počul prvýkrát. Stočil som svoj zrak za hlasom a moje oči sa opäť stretli z tými hlbokými tmavými očami, z ktorých mi behal mráz po chrbte. Muž si všimol, že sa na neho dívam. Sadol si na stoličku vedľa mňa a pohľad obrátil pred seba.

Sklopil som radšej zrak do pohára s vodou, no po pár sekundách mi to nedalo a musel som sa pozrieť znova. Sledoval ma kútikom oka. Keď si všimol, že ho opäť sledujem, na jeho tvári sa objavil úsmev. Znovu som sa zadíval do stola a musel sa ovládnuť, aby som sa od nervozity nepostavil a neušiel.

"Budete dnes spievať?" Spýtal sa. Zdvorilosť v jeho hlase ma prekvapila. Pýtal sa to mňa. Vedel som to, nik iný tu nesedel. Musel som nabrať všetku odvahu, ktorú som si nechával v zálohe aby som sa dokázal znovu na neho pozrieť. Jeho zrak však nemieril na mňa, mieril na pohár, ktorý držal v ruke.

"Áno." Odpovedal som mu nervózne. Neodpovedal mi na to, len sa jemne pousmial.

"Mimochodom, Song Minho." Otočil sa na mňa a svoju dlaň natiahol k tej mojej. Nervózne som sa na ňu zahľadel a ešte nervóznejšie ju prijal.

"Nam Taehyun." Predstavil som sa. Minho sa na mňa žiarivo usmial a pustil moju ruku.

"Ty nie si odtiaľto, že?" Spýtal sa.

"Nie. Je to až tak poznať?"

"Trošku," Naklonil sa ku mne a zašepkal mi do ucha: "ale obyčajní ľudia to nepoznajú, neboj sa." Čo myslel tým 'obyčajný'? Jeho dych ma zašteklil na uchu a celým mojim telom preletela vlna vzrušenia. Ešte nikdy pred tým sa mi to nestalo, ale jeho hlas na mňa pôsobil naozaj neuveritelným spôsobom. Mal ho tak krásny a hlboký, až som začínam mať dojem, že by som tam dokízal sedieť celý večer a nechať si od neho šepkať do ucha nezmyselné slová, ktoré by z jeho sladkých pier vychádzali.

Začínam som byť v jeho prítomnosti nervózny, preto som viac než len s radosťou uvítal Seunghoona, ktorý sa ku mne naklonil a chytil ma za rameno, aby na seba upozornil.

"Taehyun, za desať minúť vystupuješ."

"To už je toľko?" Moje srdce sa znovu šialene rozbúchalo.

"Za 5 minúť buď pod pódiom." Usmial sa na mňa a odišiel.

Nervozita, ktorá ma nevedomky opustila bola späť. Upravoval som si prstami vlasy a v zrkadle za barom kontrolova,l či sa nič na mojej vyzáži za tú hodinu nezmenilo.

"Vyzeráš skvele." Minho položil svoju ruku na tú moju a jemne ma po nej pohladil. "Budem ťa sledovať." Pustil moju ruku a postavil sa. "Budem tam dole. Kľudne sa na mňa dívaj až budeš vystupovať." Štýl akým to povedal bol zvláštny. Znelo to tak nezaujato ale zároveň koketne. Nevedel som, čo si mylsieť, ale na myslenie teraz nebol čas.

Vedel som, že to zvládnem, len ten čas bol rýchlejší ako by mal byť a ja som sa nestihol na to pripraviť.

Minho sa ku mne naklonil a moju pokožku už druhý krát pošteklil závan jeho dychu. "Veľa šťastia". Zašepkal mi do ucha a odišiel sa usadiť k jednému z predných stolov.

previous || next

9 komentárov:

  1. Minho ty koketa! :D ja som čaká že ho niekto v potom parku prepadne alebo znásilní a on nájde mačiatko :D ale dopadlo to lepšie skončí čo som tipovala :D

    ... Musim priznať ze je vidiet ze maš vela myšlienkových pochodov keď prídeš ale myslím si, že to nie je až tak zlé :) ... Nemala by si tak myslieť ze poviedku nikto nečíta, myslím že ona si nájde čitateľov ale keďže je len v začiatkoch tak to ide trosku pomalšie ^^ ja verím že poviedka bude mať čitateľov! ^^ ale verim že ich určite budeš mať ^^ pretože tvoj nápad s touto poviedkou si ho určite zaslúži ^^

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja viem táto kapitola bola na nič. Bolo tam všetko a nič úplne som ju dobabrala ale už nebol čas to nejak prerobiť, pretože v škole toho bolo moc a ja som nechcela nič nevydať pretože by som porušila vlastné pravidlo. Verím však že tá piata bude lepšie. Už som na nej začala pracovať. Ide to pomaly, ale snažím sa to nepokašlať ako túto...

      Odstrániť
  2. Tak ono to patrí k poviedkam, že sa občas vyskytne takýto prípad ^^ ale vždy sa to nahradí v iných častiach ^^

    dúfam, že v škole to už máš lepšie ^^ sama viem aké to je ak je to ho v škole veľa o.o

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Už je to fajn :D teraz mám voľno takže sa chcem tomu trochu povenovať aby sa takéto veci neopakovali

      Odstrániť
    2. Máš prázdniny? :D Ak hej tak ti závidím -.- ja prázdniny už nikdy mať nebudem Q_Q :D ... tak je dobre ak sa napíše niečo dopredu ^^

      Odstrániť
    3. :D mám posledné jarné prázdniny tak si ich musím užiť a niečo vymyslieť :D

      Odstrániť
  3. Posledné? Takže tento rok maturuješ? :D neboj po maturite budeš mať tak dlhé prázdniny, že nebudeš vedieť čo zo sebou :D ... hlavne si prázdniny uži! ^^

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nie nie, tá je už skoro 2 roky za mnou :D ale robím si pedagogické minimum na vlastne svojej bývalej škole teraz končím akurát :D ale prázdniny budú aj tak dlhé ak ma vezmú na vysokú a nebudem musieť začať pracovať~

      Odstrániť
  4. Aha takto :D pekne, pekne :D tak držím palce aby ťa vzali ^^ ja pracujem a je to na hovno :D ale ma to aj výhody :D

    OdpovedaťOdstrániť