štvrtok, februára 18, 2016

Paradise Lost 3

Tak týždeň je preč a zase je tu štvrtok a so štvrtkom aj nová kapitola Paradise Lost. Neviem či to okrem Tomiko a Hachi niekto číta, ale ja verím že si to časom nájde pár fanúšikov :D
Keby však aj nie, tento príbeh čo sa mi tvorí v hlave sa mi celkom pozdáva takže pokiaľ bude čas a chuť, budem v ňom pokračovať. Zatiaľ sa mi tretí týždeň darí byť pravidelná, kto vie ale ako to bude neskôr.
Mám v zálohe napísané ešte dve kapitoly, takže ešte dva týždne a môžeme tešiť že to vychádza tak ako má~
Ale ja si celkom verím, a dúfam že až sa to začne zamotávať, začne ma to baviť presne tak ako prvotná myšlienka, len nesmiem stratiť motiváciu, a tou motiváciou ste práve vy~

Group: WINNER
Pairing: NamSong
Počet slov: 1737
Warning: +13
"Už pôjdeš." Pribehol k boxu Seunghoon. "Poď sa postaviť pod schody, aby sa to nenaťahovalo. Verím, že si nemieniš spraviť hanbu." Upieral na mňa vážny výraz. Postoj, ktorý zaujal ma znervóznil.

"Neboj sa." Chytil ma SeungYoon za ramená, ktoré mi silno stisol. "Hlavne tam vylez a potom je to už len na tebe." Čakal som, že mi povie nejaké povzbudzujúce slová, no miesto toho ma znervóznil ešte viac. Pár krát som sa nadýchol a radšej nasledoval Seunghoona, ktorý ma doviedol až ku schodom.

"Takže, až ti poviem, vyjdeš hore. Nemusíš hovoriť nič, stačí sa posadiť za klavír a začať hrať." Ani sa na mňa nepozrel, kým to hovoril. Pohľad upieral na mladíka na pódiu, ktorého pesnička sa chýlila ku koncu.

Nervózne som prešľapoval z nohy na nohu a snažil sa ukľudniť svoje šialene búšiace srdce. Uhladil som si vlasy za uši, párkrát si odkašlal, vyzliekol si riflovú bundu a vopchal ju do Seunghoonovej náruče presne vo chvíli, keď ma poslal na pódium.

Na pódium viedlo 5 schodíkov, no moje nohy boli ťažké, ako keby som ich päť tisíc mal už za sebou. Ani neviem ako som sa dostal hore a pomalým krokom sa došuchtal ku tmavo čiernemu pianu, s otvoreným krídlo, ktoré sa nachádzalo na ľavo od stredu pódia. Pred tým, ako som sa k nemu usadil, som sa mierne uklonil. Nadstavil som si stoličku na dĺžku svojich nôh, upravil mikrofón, aby som sa nemusel krčiť a zhlboka sa nadýchol. Zavrel oči a prsty pomaly položil na klávesy. Ešte jeden hlboký nádych a začal som hrať.

Srdce mi bilo ako o závod a po krku mi stiekla kvapôčka potu, ktorá sa mi vsiakla do roláku, ktorý som mal na sebe. Otvoril som oči a ktoré som uprel na svoje prsty, ktoré behali po klávesoch a hrali melódiu, ktorú hrali asi tak miliónkrát. Ani som sa nezamýšľal nad tým čo stláčam, boli to už naučené pohyby, ktoré sa mi vryli hlboko do pamäti.

Ešte raz som sa zhlboka nadýchol a z mojich úst začali vychádzať slová. Slová tak dobre známe. Moje slová. Slová, ktoré som si sám vymyslel, k melódii, ktorú som si sám zložil. Slovo za slovom vychádzalo z mojich úst a nervozita postupne zo mňa opadala, až zmizla úplne.

Odvážil som sa stočiť svoj zrak k ľudom. Musel som prižmúriť oči, pretože ma v prvý moment oslepilo prudké svetlo, ktoré svietilo nad pódiom. Keď si moje oči zvykli, mohol som rozoznať siluety ľudí, ktorí sa k sebe túlili v tancovali do rytmu pomalej melódie, ktorá vznikala pod mojimi prstami. Moje srdce sa ukľudnilo, a začalo byť v rytme hudby. Očami som v dave vyhľadal Seungyoona, ktorý stál opretý o stĺp a letmo sa na mňa usmieval. Pohľad som stočil znovu ku klavíru a pokračoval v skladbe, ktorá sa chýlila ku koncu. Posledné slovo, posledný tón klávesy a bol koniec.

Nastalo ticho. Ťaživé ticho, ktoré trvalo len niekoľko sekúnd, mne však pripadalo ako večnosť. Keď toto ticho však naplnil potlesk ľudí, z môjho srdca padol obrovský kameň. Na mojej tvári sa objavil letmý úsmev.

Očami som preletel po dave ľudí a stretol sa s očami Seunghoona, ktorý mi naznačil, že to nie je koniec.
Znovu som sa zhlboka nadýchol, a začal hrať ďalšiu skladbu.

Pri tretej pesničke, som mal pocit, ako keby som to robil celý život. Moje oči behali od mojich prstov do davu ľudí. Sledoval som ich výrazy tvárí. Niektorí sedeli, a so záujmom načúvali tomu, čo som hral, iní s nezáujmom diskutovali, a ani si neuvedomovali, že tam hore niekto sedí, a snaží sa zo seba vydať to najlepšie.

Bol tam však jeden človek, na ktorého som upieral pohľad o niečo dlhšie, ako na ostatných. Sedel v zadnom boxe, do ktorého dopadalo svetlo z tanečného parketu, a tak bolo vidno kto v ňom sedel.

Bol to ten muž, ktorého som predtým sledoval, ako sa túli k nejakej žene na tanečnom parkete. Jeho oči sa odo mňa ani na sekundu neodtrhli. Znovu na mňa hľadel tým zvláštnym spôsobom, z ktorého som mal pocit, že mi vidí, až do duše. Trochu som z jeho pohľadu znervóznel a radšej svoj zrak sklopil znovu k svojim prstom. Viac som svoj zrak k davu neobrátil.

Po piatej skladbe som kútikom oka zazrel, Seunghoona, ktorý mi naznačil, že stačilo a môžem zliezť dole.

Za zvuku hlasného potlesku som sa postavil a uvedomil si v akom kŕči som za tým klavírom sedel. Moje nohy boli ako z kameňa, ale ja som sa snažil kráčať, akoby mi nič nebolo. Pomaly som došiel ku schodom, na ktorých som sa zrazil s postarším pánom s fúzmi, ktorý si sadol za klavír a začal hrať.

"Wooow" Ozval sa neznámy hlas pod schodmi. Zdvihol som zrak, a môj pohľad sa stretol s tmavými očami. "Bolo to skvelé." Dodal a venoval mi úsmev, ak sa to úsmevom dálo nazvať. Potom sa otočil a odišiel.

"Taehyun." Chytil ma Seungyoon za ruku čím ma vrátil do reality. "Nemal som tušenie, že si až takto dobrý." Pochválil moje vystúpenie. Pousmial som sa a sklopil zrak. Nemal som moc rád, keď mi niekto lichotil, nevedel som ako lichôtky prijímať a ako na ne reagovať, takže som sa im vyhýbal ako sa len dalo.

"Ale prosím ťa, nebolo to nič, čím by som mohol niekoho ohromiť."

"Bol si úžasný, poď zaslúžiš si pohárik. Vyzeráš bledý, si v poriadku?" Spýtal sa starostlivo a svoju dlaň priložil k môjmu čelu.

"V poriadku, len som bol trošku nervózny, tak som trochu skamenel, to rozchodím." Seungyoon položil svoju ruku medzi moje ramená a popostrčil ma k baru.

Usadil som sa na vysokú barovú stoličku a objednal si nejaký sladký kokteil, ktorý mi odporučil mladý barman.

"Čo myslíš? Mám šancu?" Spýtal som sa nervózne Seungyoona.

"Spýtaj sa jeho." Yoon sa zahľadel kamsi za mňa, tak som sa stočil smerom, ktorým sa pozeral.

Seunghoon prišiel k nám a sadol si na stoličku vedľa mňa. Nervózne som na neho hľadel a hľadal odvahu spýtať sa ho. Nemusel som. Bol rýchlejší.

"Dohodol som sa s majiteľom. Zajtra o druhej môžeš prísť podpísať zmluvu a od pondelka tu pracuješ." Mal som chuť vrhnúť sa mu okolo krku. Miesto toho som sa postavil hlboko sa uklonil a poďakoval.

"Nepreháňaj, dal som ti podmienky ktoré si splnil, v podstate si prešiel príjmacím pohovorom." Potľapkal ma po ramene. "Jinwoo." Zakričal na mladého chlapca za barom.

Ten stočil pohľad našim smerom, žiarivo sa usmial, položil pohár, ktorý práve leštil na bar a prišiel k Seunghoonovi.

"Áno pane?" Spýtal sa a znovu sa žiarivo usmial. Bolo fascinujúce ho sledovať. Bol tak neuveriteľne krásny, až som si začínal uvedomovať, že od neho nedokážem odtrhnúť zrak. Ale nebol som jediný. Okrem mňa a Seunghoona sa na Jinwaa dívalo veľa ľudí. Prevažne to boli ženy, ale našlo sa tam aj mnoho mužov, ktorí skenovali každý jeho pohyb, a vraždili pohľadom všetkých, na ktorých sa usmial.

"Nalej mi prosím, ďalší pohárik." Prikáže chlapcovi.

"Prepáčte pane ale, nemôžete piť v pracovnom čase." Odmietne mu naliať.

"Už je skoro po pracovnom čase, no tak."

"Nie." Trvá na svojom. Seunghoon sa začne s chlapcom škriepiť, až kým ich nepreruší zákazník, ktorý si chce objednať. Jinwoo odíde a Seunghoon sa o malú chvíľku postaví a s ospravedlnením odíde.

"Tak teda gratulujem. Máš to!" Usmeje sa Seungyoon a zdvihne pohárik do vzduchu. "Tak, na tvoju novú prácu." Pripijeme si.

"Seungyoon. Chodíš sem často že?" Spýtam sa, aby reč nestála.

"Áno, prečo sa pýtaš?"

"Ja len, tí ľudia tu." Ani neviem, čo som sa chcel spýtať.

"Čo s nimi?"

"Sú to pravidelní hostia, alebo sa striedajú?" Neviem o čo mi touto otázkou presne šlo.

"Hmm." Zamyslí sa. "Ako ktorí. Je tu hŕstka ľudí, ktorí tu chodia pravidelne, iný čo tu chodia len v štvrtky na karaoke, ale väčšinou sa to strieda. Chodí sem veľa cudzincov, ale aj veľa rôznych ľudí. Obmieňa sa to. Prečo ťa to zaujíma?" Spýta sa.

"Ja len tak, keď už tu budem pracovať, tak aby som vedel." Svoj zrak som zapichol do ľudí na tanečnom parkete.

"To sa asi často uvidíme." Poznamenal Seungyoon.

"Asi áno." Odpovedal som mu, ale nepozrel som sa na neho. Bolo to ako kúzlo, ktoré moje oči nútilo nájsť v dave neznámeho muža a sledovať každý jeho pohyb takmer bez dychu.

"Song Minho." Vyslovil Yoon meno. Pozrel som sa na neho s nechápavým výrazom. "Song Minho. Ten chlap čo tancuje s tou ženou v červených šatoch." Vedel kam sa pozerám? Pohľad som stočil k baru a nevedel, čo na to povedať.

"Radšej sa s ním nijak nezapleť. Jeho rodina vlastní nejakú spoločnosť, ale nik nevie, či je to legálne alebo nie. Je to decko, ktoré sa narodilo zo zlatým cumlíkom v hube, takže sa podľa toho aj správa. Nie je to zrovna kandidát na kamaráta."

"Ja sa s ním nechcem kamarátiť, ani nič podobné. Len pochválil moje vystúpenie." Pozriem sa na dno pohára z dopitého kokteilu.

"Ja viem. Videl som to. Drž sa radšej od neho ďalej." Upozornil ma Seungyoon.

"Nie som malý." Namietnem. Neznášam, keď mi niekto prikazuje s kým sa smiem a s kým sa nesmiem baviť.

"Len som ťa chcel varovať." Tým túto tému Seungyoon ukončí.

V clube sme sedeli ešte nejakú chvíľku. Drinky, ktoré som do seba lial mi začali motať hlavu a tak som sa rozhodol to radšej ukončiť.

"Myslím, že by som mal ísť." Oznámil som Seungyoonovi.

"Zavolám ti taxík. Odviezol by som ťa, ale pil som. Ukáže na pohárik pred sebou.

"To je v poriadku, pôjdem vlakom."

"A ty si myslíš, že sa dostaneš domou vakom? O tomto čase a v tomto stave? Si tu týždeň, neblázni." Zrušil moje plány a už volal taxík. "Za päť minút je tu poď." Pomohol mi na nohy a podal mi riflovú bundu, ktorú som pred tým ako som vyliezol na pódium vrazil Seunghoonovi do rúk.

"Ja ale nemám na taxík." Opilecky zakňučím a počítam všetky svoje zvyšné úspory v hlave.

"S tým si nerob hlavu." Namietne.

Seungyoon ma vyvedie z clubu von, kde mi chladný aprílový vánok v priebehu pár sekúnd pomôže trochu vyčistiť mozog, aby som si dokázal spomenúť aspoň na svoju adresu. Seungyoon mi ešte pomôže hore do schodov a nasadnúť do taxíka, ktorý zaplatí. Rozlúči sa so mnou a zabuchne dvere a vráti sa späť do clubu.

Nadiktujem taxikárovi adresu svojho nového bydliska a hlavu opriem o chladné sklo. Tak som to dostal. Usmejem sa sám pre seba a zavriem oči, v hlave sa mi miešajú obrazy celého večera, až sa zaseknú na neznámom tmavovlasom mužovi, ktorý na mňa upiera zrak.

previous || next

7 komentárov:

  1. Aké aby sa od neho držal ďalej?! Nech ma neštve! :D Nesmie sa držať od neho ďalej! POtom by to nebolo ono! :D Aaaaa! Ja už teraz chcem ďalší diel! *-* Chcem tak moc vedieť ako veľmi bude to rozmaznané prachaté decko hajzlík! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D Nedokážem ho držať od neho ďaleko ani ja sama aaaaaaa už to musím rozbehnúť naozaj!!!!!

      Odstrániť
  2. Tak šup šup! :D inak tu Tomiko mrle zožerú :D ...ale ne :D ja si pekne počkám *-*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vieš najhoršie je že sama chcem aby už po sebe skočili ale na druhej strane nechcem to urýchliť no a potom z toho vyplynie to, že sú tam keci úplne odveci a nič proste sa nedeje :D

      Odstrániť
    2. Moc dobre také poznám :D ale tak obe si počkám kým príde ten správny čas a Taehyun bude mať pripravený dostatočne svoj krásne tvarovaný zadok :D

      Odstrániť
    3. Na to sa teda teším asi zo všetkého najviac :D Až sa konečne prekotúlam cez ten začiatok, tak Taehyunov zadok bude, veľmi často používaný :D

      Odstrániť
  3. ohohhoooo :D tak na to sa budem moc tešiť! :D

    OdpovedaťOdstrániť