štvrtok, októbra 22, 2015

Miss you..


Tak! Konečne je tu nejaká poviedka aj keď, neberte ju moc vážne. Chcela som z toho spraviť úplne niečo iné ale nevyšlo takže to bude len takéto suché bez ničoho.
Napriek tomu však verím že si to niekto prečíta~
Je to moja prvá poviedka na tému K-Pop a aj keď som v minulosti (na starom blogu) písala hodne FF, odkedy mám tento blog, neskúšala som to, preto to ide aj celkom ťažko.
No, tak dosť kecov a šup na to!!!
Group: Winner 
Pairing: Jinwoo & Mino
Počet slov: 1238
Warning: možno trochu smutné

Konečne! Dnes bol posledný deň SMTM4, posledný deň kedy sa Mino musel stresovať. Posledný deň po dlhej dobe keď bol 24h zaneprázdnený a ostávalo mu minimum času na spánok, skupinu, a iné nie až tak dôležité veci, ako napríklad na mňa.

Som si vedomý toho sebectva čo ma napĺňalo keď som s Minom chcel tráviť čas. Konečne sa mu plnil sen, konečne sa stal stredobodom pozornosti, získal nové skúsenosti, mal možnosť pracovať s ľuďmi ako Jiho, zviditeľnil sa a taktiež posunul našu skupinu niekam trošku viac dopredu, ale...

Áno, bolo tu to malé sebecké ale, ktoré sa volalo Jinwoo a chcelo tiež trošku pozornosti len a len pre seba. Nie je to tak že by sme s Minom spolu už vôbec neboli, to nie, vlastne sme spolu stále, ale...

Áno, zas to ale. Už to bude mesiac čo sme mali s Minom chvíľku pre seba, len mi dvaja. Zo začiatku som mu to ospravedlňoval a doprial mu vždy chvíľu pre seba a pre spánok, ale po mesiaci som mal chuť mu odoprieť aj tie jeho úbohé 3-4h spánku. Vždy sa vracal neskoro v noci domov a ako nám začalo turné po Japonsku začalo to byť ešte horšie. Nie som si istý či vôbec niekedy spal, ale radšej som sa nepýtal. Seungyoon ma upozornil nech nestrkám prsty do osieho hniezda a Mino jedno také hniezdo práve bol.

"Hej....Jinwooooooooooo!!!....Heej!" prebudil ma zo zamyslenia Seungyoon ktorý sedel na gauči hneď vedľa mňa.

"Ah?" otočil som hlavu smerom k nemu. V miestnosti sme boli už len my dvaja.

"Nebuď z toho smutný že Mino nevyhral, dostal sa tak ďaleko to je úspech sám o sebe nemyslíš?" Prehovoril na mňa Seungyoon a prešiel mi rukávom svojej mikiny po tvári. 

"Tak hlavne neplač, vieš že Mino by sa nepotešil." Ja plačem? čože? neuvedomil som si to, až kým ma na to neupozornil.

"Prepáč, ani som si to nevšimol, ja len..." rozvzlykal som sa a nechal slzy voľne stekať po svojej tvary. Keby sa v miestnosti nachádzal ktokoľvek iný tak by sa to nestalo. So Seungyoonom som však mal iný vzťah. to že bol líder a to že som s ním zdieľal izbu malo na náš vzťah veľký vplyv. Pred nikým som sa neodvážil plakať tak často ako pred ním. Je síce mladší ako ja o 3 roky, ale mal omnoho viac rozumu a myslím, že celkovo bol ďaleko vyspelejší ako ja a všetci dokopy čo sme tu žili.

"To je v pohode veď vieš..." Objal ma okolo ramien a pritiahol si ma k sebe. "Prečo vlastne plačeš? Je to preto že nevyhral?"

"Ja... ja vlastne ani neviem prečo skrátka to prišlo a... a ..." Nevedel som ako pokračovať, pretože som vlastne ani sám nevedel prečo plačem. Seungyoon si ma pritiahol do náruče a chlácholivo ma začal hladkať po chrbte. Robil to vždy keď som plakal a nevedel som sa ukludniť. Zvyčajne to však bolo kvôli rodine, alebo preto že mi niečo nešlo, aj keď som sa tak veľmi snažil.

"Prepáčte, neruším?" Ozval sa hlas za nami. Trhol som sebou a rýchlo sa od Yoona odtiahol. Bol tam Taehyun. stál tam v tričku určenom na spanie a sušil si vlasy uterákom. V jeho tvári sa miešali všetky emócie sveta a tak som nevedel čo sa mu odohráva práve v hlave, ale presne podľa toho výrazu som vedel že je zle.

"Nič, všetko je v poriadku." Odpovedal Seungyoon skôr ako som zo seba stihol vypustiť čokoľvek, čo sa mi ešte nestihlo ani len poskladať v hlave. "Na Jinwaa to všetko trošku padlo ale teraz je to už okej že?" otázal sa na mňa a ja som len nemo prikývol. "Tak ja už pôjdem... Jinwoo? Budeš v pohode?" Pozrel sa na mňa s výrazom plným starostí.

"Hmm.." prikývol som, utrel si ešte trochu vlhké líca a pozrel sa na Yoona.

"Keby niečo, vieš kde ma nájdeš.." Ešte ma stihol pohladiť po ramene, skôr ako chytil trošku nadutého Taehyuna za ruku a odtiahol ho do izby.

Natiahol som sa na gauč a snažil sa ukludniť. Ani som si to neuvedomil a zrazu som spal.

***

Snívalo sa mi niečo pekné, pravdepodobne to bolo niečo zo svojho detstva, možno by sa mi to aj dosnívalo, keby sa do môjho sna nevkradol Mino. Sedel som na pláži a hral sa so skalami, keď som ho započul, ako na mňa z diaľky volá. Chcel som ísť za ním ani neviem prečo, však som bol ešte malý a ani som ho nepoznal, ale podvedome som skrátka vedel, že musím. Tak som sa postavil a šiel som. Šiel som pozdĺž pláže, až som sa dostal na koniec kde bolo len more, nič len more. Vedel som ale že to tak byť nemôže, predsa tá pláž mala pokračovať! Tak som sa otočil a chcel ísť späť, ale žiadne späť nebolo, všade okolo bolo len more. Pláž zmizla a ja som stál uprostred mora na malinkom kúsočku piesku. Voda mi obmývala nohy a ja som bol zrazu dospelý.

Vtedy som ho začul znova: " Jinwoo!" a začal som padať...

"áááá!" vykríkol som a prebudil sa. Prvé čo som zbadal bola Minova blonďavá hlava ktorá sa nado mnou skláňala.

"Hej, hej, v pohode? Bol to len sen, len sen." Ukludňoval ma Mino ktorý zazrel zmätok v mojej tváre. Trochu som to predýchal a skúsil sa zorientovať v čase a priestore.

"Ach Mino!" No jasne, už mi došlo.. "Nečakal som že sa dnes vrátiš." Chcel som niečo ešte povedať, ale nevedel som vlastne ani čo.

"Pšššš necháme to na zajtra okej? Som strašne unavený.." Uzavrel tému, postavil sa a trochu sa ponaťahoval. "Idem do sprchy..." otočil sa na mňa, akože mi to oznamuje že ide a odišiel.

Ostal som sedieť na gauči a trochu uvažoval čo teraz. Asi som tam sedel trochu dlhšie ako som si myslel, pretože som videl Mina opásaného len uterákom vychádzať z kúpeľne. V izbe bola tma tak si ma asi nevšimol, čo bolo vlastne len dobre. Bol mladší ako ja, ale to že bol líder v ňom ostalo a viem si presne predstaviť čo by mi povedal.

Ľahol som si späť na gauč a zamyslel sa čo vlastne robiť. Bol som asi v polospánku pretože som to fakt nevedel. Alebo?...

Okej, na čo sa tu vlastne hrám, samozrejme že som to vedel..chcel som byť s Minom. Konečne po dlhej dobe, ale vedel som že to nepôjde, nie dnes. Mal som ísť spať, ale chcel som byť s ním tak strašne moc.

Počul som ako klapli dvere na Minovej izbe a vedel som že je koniec, že je čas ísť do svojej postele, vyspať sa a byť pripravený na ďalší náročný deň.

Niečo v mojom vnútri stále protestovalo a nechcelo sa z toho gauča hnúť. Nie som si istý ako dlho som tam ležal, pretože niečo ako čas pre mňa a moje myšlienky neexistovalo.

"Ako dlho tu chceš ešte ležať?" Ozvalo sa do ticha a tmy v izbe.

"Huh?" Zľakol som sa, no napriek tomu sa v mojom vnútri rozlialo také teplo, že som mal chuť plakať. "Mino?" vypustil som z úst jeho meno do ticha miestnosti a už som lapal rukami do tmy a prázdna.

Cítil som ako položil koleno na gauč vedľa mojich nôh a naklonil sa tesne nad moju tvár.

"Tak poď.." Zašepkal a ja som cítil jemnú mentolovú vôňu zubnej pasty. Rýchlo som nahmatal jeho ruku a nechal sa odviesť do jeho izby.

Dvere sa za nami ešte ani nezavreli a ja som sa už vrhal do jeho náruče.

4 komentáre:

  1. Ju táto poviedka sa mi páčila... a Jinwoo s tými jeho myšlienkovými pochodmi mi dosť pripomínal mňa. Predstava ako sa za ním Mino vráti mi prišla zlatá ^^

    Dúfam, že na nich ešte niečo napíšeš *-* ak hej máš jedného istého čitateľa a to mňa! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja neverím že si to niekto prečítal :O Ja som len tak testovala že či sa to niekomu bude páčiť alebo skôr či vôbec ešte niekto môj blog číta :O Ach ďakujem a určite ešte skúsim niečo napísať :3

      Odstrániť
    2. Ja sa budem na poviedky určite tešiť ^^ a dúfam, že časom pridáš aj na iné skupiny *-*

      Odstrániť
  2. Určite pridám keď ma kopne múza tak to ide!

    OdpovedaťOdstrániť